V tej chvíli, medzi bdením a snívaním, som sa ocitol v miestnosti. Nebolo tam nič významného, okrem jednej steny pokrytej šuflíčkami ( J ) s malými štítkami. Boli podobné tým, v ktorých je v knižniciach abecedná kartotéka kníh podľa autora či názvu. Ale tieto šuflíčky mali úplne iné nápisy a siahali od podlahy až ku stropu a na obe strany tak ďaleko, že si nedovidel konca. Priblížil som sa k tej stene – prvý šuplík upútal moju pozornosť. Mal nápis Dievčatá, ktoré sa mi páčili. Otvoril som ho a začal sa prehrabávať kartičkami. Rýchlo som ho však zabuchol. Otriaslo mnou, pretože som všetky tie mená na kartičkách poznal. A potom, bez toho, aby mi to niekto povedal, som hneď vedel, kde som. Táto ľudoprázdna miestnosť plná malých šuflíkov bol môj katalogizovaný život. Tam boli zaznamenané všetky skutky, každá chvíľka môjho života, veľká aj malá, a tak podrobne, ako som si to vôbec nepamätal.
Roztriasol som sa – zvedavosťou aj strachom. Začal som námatkovo otvárať ostatné šuflíky a skúmať ich obsah. Niektoré priniesli radosť a sladké spomienky. Iné pocit hanby a ľútosti tak intenzívnej, že som sa až obzrel cez rameno, či sa niekto nepozerá. Zásuvka so šítkom Priatelia bola hneď vedľa tej s nápisom Priatelia, ktorých som zradil.
Šuflíky boli označené širokou škálou nápisov, od normálnych až po divné. Prečítané knihy, Klamstvá, ktoré som vyslovil, Koho som potešil, Vtipy, ktorým som sa smial. Niektoré boli až zábavné vo svojej presnosti: Veci, ktoré som kričal na svojich bratov. Iným som sa ale smiať nemohol: Veci, ktoré som spravil v hneve, Veci, ktoré som si na adresu mojich rodičov hovoril popod fúzy. Obsah týchto šuflíkov ma neprestával prekvapovať. V niektorých bolo omnoho viac kartičiek, ako som čakal. A inde bolo zase menej ako som dúfal.
Ničila ma rozsiahlosť môjho života. Je vôbec možné, že som za tých dvadsaťpäť rokov mal čas napísať každú z týchto stoviek, možno miliónov kartičiek? Ale každá kartička to potvrdzovala. Každú som napísal vlastnou rukou. A každú som sám podpísal.
Keď som vytiahol šuflík Pesničky, ktoré som počúval všimol som si, že šuflíky so svojou veľkosťou prispôsobili veľkosti obsahu. Kartičky boli zarovnané pekne jedna vedľa druhej a predsa som nenarazil na koniec ešte ani po metry. Zavrel som ten šuflík zahanbene, ani nie tak kvôli kvalite hudby, ako kvôli množstvu času, ktorý som tým stratil.
Keď som prišiel k šuflíku Zmyselné myšlienky, zamrazilo ma. Pootvoril som ho len kúsoček. Vôbec som netúžil zisťovať jeho veľkosť. Vytiahol som si jednu kartičku. Až som sa otriasol, ako podrobne to tam bolo. Prišlo mi zle, keď som si uvedomil, že aj takéto chvíle sú zaznamenané.
Rozzúril som sa. Myseľ mi ovládala jediná myšlienka: „Tieto kartičky nikto nikdy nesmie vidieť!“ Do tejto miestnosti nikdy nikto nesmie prísť! Musím ich zničiť!“ Zúrivo som šuflík vytiahol. Teraz mi na jeho veľkosti vôbec nezáležalo. Musím ho vysypať a obsah spáliť. Ale aj keď som ho otočil hore dnom a tĺkol ním o zem, nepodarilo sa mi vysypať ani jednu kartičku. Bol som zúfalý. Vybral som len jednu a pokúsil som sa ju roztrhať – bola ako z ocele. Porazený a úplne bezmocný som šuflík vrátil späť. Čelom som sa oprel o stenu, ľútostivo a zhlboka som si povzdychol. A potom som to uvidel. Šuflík s názvom Ľudia, ktorým som povedal evanjelium. Jeho držátko bolo svetlejšie, novšie, skoro nepoužité. Zatiahol som zaň a do ruky mi vypadol malinký, len asi desaťcentimetrový šuflíček. Počet kartičiek som mohol spočítať na prstoch jednej ruky.
V tej chvíli mi vyhŕkli slzy. Rozplakal som sa. Vzlykal som, až to bolelo a celý som sa triasol. Padol som na kolená a oplakával som svoju hanbu, premáhajúcu hanbu a pocit viny za to všetko. Rady zásuviek mi krúžili pred slzami zaliatymi očami. Nikto, nikto sa nikdy nesmie dozvedieť o tejto miestnosti! Musím ju dobre zamknúť a schovať tento kľúč.
Keď som plač trochu premohol, uvidel som Jeho. Nie, prosím, len nie On! Nie tu! Ktokoľvek iný, len nie Ježiš!
Bezmocne som sa pozeral, ako vyťahuje šuflíky a číta si kartičky. Pozerať sa na Jeho reakcie bolo neznesiteľné. Keď som sa naňho prinútil pozrieť, videl som mu v tvári zármutok ešte hlbší ako svoj. Ako keby inštinktívne išiel k tým najhorším šuflíkom. Prečo si musel všetky čítať?
Nakoniec sa otočil a cez celú miestnosť sa na mňa pozrel. V očiach sa mu zaskvela ľútosť. Zvesil som hlavu, zaboril tvár do dlaní a znovu sa rozplakal. Prišiel ku mne a položil mi ruku okolo ramena. Mohol toho toľko povedať. A nepovedal ani slovo. Iba so mnou plakal. Potom sa postavil a šiel späť ku stene so šuflíkmi. Začal systematicky od jedného konca, vyťahoval šuflíky a na každú kartičku cez svoje meno napísal svoje.
„Nie!“ vykríkol som a rozbehol som sa k nemu. Nezmohol som sa na nič iné, iba na to, že som stále opakoval „nie, nie!“ a ťahal mu kartičku z ruky. Jeho meno tam nepatrilo. Ale bolo tam, napísané sýtou, živou červeňou! Ježišove meno zakrylo to moje. Bolo napísané Jeho krvou. Jemne si zobral kartičku späť. Smutne sa usmial a podpisoval sa ďalej. Myslím, že nikdy nepochopím ako to zvládol tak rýchlo, ale pripadalo mi, že v nasledujúcej chvíli zatváral posledný šuflík a vracal sa ku mne. Dal mi ruku na rameno a povedal: „Je dokonané!“
Vstal som a On ma vyviedol z miestnosti von. Dvere nemali žiaden zámok. Ešte budú napísané ďalšie kartičky.
Naša minulosť nemusí predurčovať našu budúcnosť. Môžeme o spôsobe svojho ďalšieho života rozhodnúť práve teraz.
Nikto z nás sa pred Boha nemôže postaviť úplne čistý. Všetci sme hriešnici. Ale bez ohľadu na to, aké špinavé handry na sebe máme, vo chvíli, keď svoje srdce opravdivo a úplne odovzdáme Bohu, strácame svoju nečistotu. Boh nás oblečie do Kristovej spravodlivosti. Už náš hriech nevidí. Prenesie Ježišovu čistotu na nás. A tak sa na seba začni pozerať tak, ako ťa vidí Boh – čistého, ospravedlneného, oblečeného do žiarivo bielej.
Možno máš spomienky, ktoré ťa stále prenasledujú. Spomienky vďaka ktorým si pripadáš nehodný Božej lásky a odpustenia. Nedovoľ, aby ťa porazila minulosť. Zabudni na ňu! Už si to v myšlienkach neprehrávaj. Ak oľutuješ svoje jednanie a učiníš pokánie, Boh sľúbil, že si na to už nikdy nespomenie (Žid 8, 12). Choď ďalej! Čaká na teba celý život v čistote.
Komentáre